Sen noci Svätojánskej je považovaný za oslavu fantázie, mágie a výpravnosti. Táto Shakespearova komédia kedysi zvádzala inscenačné tímy k prehliadkam veľkovýpravnosti. Dnes je inscenovanie tohto textu spojenú skôr so snahou vyťažiť čo najviac z jeho hravosti v podstatne jednoduchších výtvarných riešeniach. V tomto projekte sme zastrešili pozície scénografa a kostymérky. Pre Michala to bola už tretia spolupráca s divadlom Thália a rád dodáva, že zároveň aj jazykový kurz maďarčiny, keďže tento jazyk sa hodlá naučiť. Inšpiráciou pre výtvarné riešenie scény sa stala vlastná rozlúčka so slobodou. Putovanie po múzeu prinieslo myšlienku scénu koncipovať ako výstavný priestor nového múzea, ktoré čaká na svoje otvorenie. A tak sa ústredným prvkom scény stala výstavná vitrína. Tá zároveň nastoľovala otázku kedy sa divadlo stáva iba múzejným exponátom, či čo všetko môže byť trofejou. Pre novootváraný priestor sa robotníci snažia urobiť politicky poplatné divadlo, aby dostali grant. Inscenácia reflektovala viaceré spoločenské témy, ktoré otriasali v dobe jej vzniku Maďarskom i Slovenskom. Do Shakespearovho textu teda prirodzene vstúpili niektoré reálie z maďarskej politickej situácie. Michal má rád, keď je divadlo odvážne a nebojí sa jasne vyjadriť postoj. Pre Evu bol práve tento projekt prvá skúsenosť s profesionálnym divadlom po skončení vysokej školy a zároveň prvá spolupráca s Michalom. Patrí k tým, na ktoré rada spomína aj vďaka až rodinnej atmosfére, ktorá počas tvorivého procesu panovala. Konceptom pre kostýmové spracovanie sa stali dva svety. Svet vyššej spoločnosti a farebný svet predstáv. Sen sme poňali ako párty a uvoľnenie.